Podľa môjho názoru keď má karmu jednotlivec, môžu mať karmu aj národy. Je to čisto len môj názor, ale logiku to dáva. Ak totiž zoberieme náš národ nech má 5 miliónov jednotlivcov (samozrejme v minulosti to bolo menej) a každý z týchto 5 miliónov jednotlivcov má svoju karmu. Keď dáme dokopy konanie týchto 5 miliónov ľudí a z ich konania vyplývajúce nevyhnutné karmické následky, potom dostaneme podľa mňa karmu nášho národa.

V prapočiatkoch našej civilizácie sme na tom mohli byť celkom dobre. Podľa názvu nášho kmeňa = národa Slováci, sa dá vydedukovať, že sme sa medzi prvými naučili vytvárať SLOVÁ = rozprávať. Je dosť možné, že niektoré iné kmene sa od nás učili rozprávať a preberali pomenovania vecí a všetkého iného aj keď to už predsa len vyslovili trochu inak. To sú podľa mňa slovanské národy, ktoré sa domnievam dobrovoľne prijali naše základy slov a oni si ich upravili podľa seba.

Predstavujem si to tak, že náš jazyk sa rozširoval. Problém nastal tam, kde sme chceli násilne poslovenčiť kmene, ktoré to nechceli. Tu sme už podľa mňa porušili Boží zákon a utkali sme si ťažkú a trpkú karmu. Určite sa aj bojovalo a je dosť možné, že sme si nejaké kmene aj podmanili. Lenže v tomto sme takisto porušili prirodzený vývoj iných národov.

A potom to prišlo museli sa na nás valiť jedna pohroma za druhou. Národy ktoré sme si predtým neprávom podmanili, si podmanili nás a správali sa k nám tak ako my predtým ku nim. Vnucovali nám svoju kultúru a svoj jazyk ako mi im predtým, dávali nám vykonávať ťažké práce a drancovali nás.

Toto sa nášmu národu podľa mňa dialo veľmi dlho. Cítim to tak, že sme boli zrazení na kolená, naša pýcha bola preč a museli sme robiť to, čo prikázali národy, ktoré nás ovládali. Máme v sebe pachuť porazeného národa.

1000 rokov nám vládli Rakúšania a Maďari. Buďme Stvoriteľovi vďační, že to nebolo osobite 1000 rokov pod Rakúšanmi a osobite 1000 rokov pod Maďarmi. Potom prišlo obdobie úsvitu Svetla, veľké ríše sa začali rozpadať a bol tu priestor pre vznik samostatných štátov aj pre menšie národy. Vzniklo Československo. Boli sme síce bratské národy, ale aj tu nás o niečo väčší Český národ presviedčal, že sme jeden národ a nie dva. V roku 1968 si nás podmanil aj náš najväčší brat Rusi. Našťastie toto už boli pomerne krátke periódy.

Napokon sme sa dočkali, 1. januára 1993 sa naše stáročné, ba až tisícročia trvajúce sny a túžby splnili a vznikol samostatný štát – Slovenská republika. Zahoďme svoj hnev a zatrpknutosť na svojich utláčateľov. Skúsme sa zamyslieť nad tým, že v dávnej minulosti sme to mohli byť práve my čo sme zneužili svoje silnejšie postavenie a toto isté sme páchali predtým my im.

Lenže sväté Božie zákony každému dávajú to čo on dáva, čo sejete, to zožnete, platí podľa mňa aj pre národy nielen pre jednotlivcov. Preto namiesto nenávisti voči našim predošlým utláčateľom, radšej pomyslime na to, že to bol zaslúžený trest a požiadajme ich o odpustenie a Stvoriteľovi poďakujme, že sme si mohli odpykať svoje predošlé nesprávne konanie a poučiť sa. Dnes už dúfam vieme aké dôležité je pre každý národ, aby mal slobodu a mohol sa vyvíjať podľa svojho cítenia a predstáv, ísť vlastnou cestou.

Veľa sme si vytrpeli kvôli svojim dávnym pochybeniam, teraz vieme čo je dobré a čo zlé, tak sa držme toho dobrého. Ježiš povedal: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“. Podľa mňa sa to dá vzťahovať aj na národy. Tak ako sa má férovo a čestne správať človek k človeku, rovnako férovo a čestne by sa mal podľa mňa správať národ k národu.