V súčasnej krízovej situácii sa ukazuje aká dôležitá je sebestačnosť v určitých tovaroch. Darmo dnes máte peniaze keď rúška a dezinfekciu nikde neviete kúpiť. To je síce kritické, ale dá sa to prežiť. Oveľa horšie by bolo keby nastali na našej planéte nejaké extrémne klimatické podmienky alebo vojenské konflikty a nedostatkovým tovarom by sa stali potraviny. Bez jedla neprežijeme.

Štát by mal mať podľa mňa zoznam kritických tovarov a potravín. A tieto nejako podporovať dotáciami alebo inou formou, aby sa vyrábali na našom území. 40% potravinová sebestačnosť je skutočne alarmujúca. Ja len dúfam, že nenastane situácia aká je s rúškami aj s potravinami. To by bolo už veľmi zlé. Bolo by dobré sa na niečo také pripraviť. Urobiť to môžeme my spotrebitelia kúpou v prevažnej miere slovenských potravín, ale pričiniť sa musí aj štát. Ak sa nedostaneme v potravinovej sebestačnosti nad 50% považujem to za obrovský hazard.

Obchodné reťazce ktoré sú na našom území jednoducho deformujú trh. Oni nakupujú obrovské množstvá väčšinou zo zahraničia a s malými producentami sa baviť nebudú. Štát by mal podávať pomocnú ruku chovateľom a pestovateľom a nie pozerať sa ako počet fariem a chovov klesá. Každý štát by mal mať právo zakotviť si do ústavy zabezpečenie určitého percenta potravinovej sebestačnosti a to aj za cenu extra dotácií. Napr. Že nemôžeme klesnúť napr. pod 60%. Ďalej by aj za cenu dotácií mali byť chránení spracovatelia živočíšnej a rastlinnej výroby. Potrebujeme si nutne pár takýchto podnikov zo strategického hľadiska držať, aby vyprodukované suroviny mal kto spracovať.

A čo sa týka reťazcov tak by som bol nekompromisný. Jednoducho ak chcete na našom trhu pôsbiť min. 50% potravín musí byť slovenských. Takýto stav by som považoval za normálny. Lebo dnes čo sa deje je podľa mňa nenormálne. Už pomaly nie štát určuje politiku potravinovú, ale reťazce. A oni to robia čo najlepšie ale pre seba. Oni to budú dovážať aj cez pol sveta ak na tom viac zarobia. Tu vnímam obrovské riziko a potrebu pomáhať domácim chovateľom a pestovateľom. Považujem dokonca za nutnosť legislatívne to ošetriť, aby sa nám to nevypomstilo. Keď voda môže byť strategická surovina chránená ústavou, tak aj potravinová sebestačnosť by si takúto ochranu zaslúžila. Pretože potrebujeme piť, ale aj jesť.