Áronovi potomkovia boli určení za kňazov národa. Oni mali bdieť na dodržiavaní Mojžišovho zákona, oni vykonávali službu v chrámoch a vykonávali obete, časť z obetí bola určená pre nich. Toto bolo v Izraeli zaužívané a fungovalo niekoľko storočí.

Potom prišiel Ježiš Nazaretský. On rozprával ľuďom ako majú žiť, rozprával čo sa deje po smrti, o Kráľovstve nebeskom, liečil mnohé nemoci vracal zrak slepým, vyháňal démonov a podobne.

Zákonníci a farizeji v časoch Ježišových dbali na dodržiavanie Mojžišovho zákona zasadli na Mojžišov stolec. Mnohí však išli proti Ježišovi. Zrejme mu závideli, čo dokáže robiť aké zázraky. Jednoduchou logikou mohli prísť na to, že keď sú oni Stvoriteľom určení bdieť nad dodržiavaním zákona, tak predsa Stvoriteľ by mal dať im konať takéto zázraky.

Keďže sa tak neudialo pozemský rozumček im dal vysvetlenie, že teda laik Ježiš to musí robiť z moci Belzebuba – Diabla. Aj to že si dovolil kritizovať ich – veď oni boli predsa garantom dodržiavania Mojžišovho zákona. Takže keď išiel Ježiš proti nim – musel byť podľa nich z Diabla. A démonov vraj z ľudí vyháňal kniežaťom démonov – Belzebubom.

Také jednoduché a zrazu mali argument zbaviť sa ho. Nechceli si priznať chyby a polepšiť sa. Možno samých seba videli ako dokonalých alebo nedotknuteľných.