Stáva sa, že nejakí ľudia sa dostanú do situácie, kde trpia. Sme cítiace bytosti a mnohým je ľúto, že títo ľudia trpia. Aj ja som sa často zamýšľal nad tým, že aké to má niekto ťažké. Môže dôjsť dokonca k situácii, že sme z toho rozhorčení.

Predstavme si však teraz 2 konkrétnych ľudí, jeden tomu druhému ubližuje – je páchateľ a druhý trpí od páchateľa nejaké príkorie – obeť. Skúste zjemniť svoje pozorovanie okolia a ponorte sa aj do svojho vnútra. Kto sa podľa vás viac naučí páchateľ či obeť?

Páchateľ je spravidla silnejší vo výhodnejšej pozícii oproti obeti, tá mu je vydaná na milosť či nemilosť. Páchateľ častokrát ubližuje, pretože si je vedomý svojej prevahy, Stvoriteľove zákony ho veľmi nezaujímajú, užíva si život a vychutnáva svoj diel moci. Častokrát páchateľa nezaujíma, ako jeho obeť trpí a či je jeho konanie správne. Vidí hlavne to, že tak konať môže, z titulu svojej silnej pozície.

Naopak častokrát tá obeť, ktorá trpí pod páchateľom sa oveľa viac poučí o nesprávnosti konania páchateľa. Obeť a páchateľ môžu byť charakterovo podobní. Dokonca teória o karme hovorí, že obeť mohla byť práve v minulosti páchateľom. Ale keby sme aj toto vynechali aj tak obeť preciťuje do špiku kosti nesprávnosť konania páchateľa. Ľahko sa môže stať, že keď skončí utrpenie obeti, tá si povie, že to čo robí páchateľ je nesprávne, že toto nikdy nebude opakovať alebo sa poučí o nesprávnosti svojho konania kvôli, ktorému sa dostala obeť do utrpenia.

Paradoxne z obeti sa môže stať lepší človek, zdá sa mi to oveľa pravdepodobnejšie.   Ak vezmeme do úvahy existenciu záhrobného života, tak môže smerovať po smrti do krajších a lepších úrovní, páchateľ naopak do temnejších úrovní. Obeť sa môže stať vedomejšou a páchateľ môže ostať nevedomí. Páchateľ sa možno poučí, až keď sa sám stane obeťou. Hovorí sa, že nič nie je náhoda. Ja tomu verím. A vyzerá to, že vo stvorení existuje dokonalá spravodlivosť a vyrovnanie – ten čo ťažko pracuje získava silnejšie telo, ten čo trpí získava viac poznania atď.