Hoci mnohí hovoria, že túžia po pravde, nemyslím si, že je to celkom pravda. Ešte v tej všeobecnej rovine získavania poznatkov dajme tomu áno, ale pokiaľ sa to týka osobného života dotyčného, pravda býva často až nežiadúca.

Pripomeňme si dvoch nepríjemných hlásateľov pravdy Jána Krstiteľa a Ježiša Nazaretského. Ján krstiteľ vyzýval ľudí na pokánie, aby sa vzdali hriechov a mnohí to aj urobili oľutovali svoje hriechy a Ján ich pokrstil. Karhal však aj Herodesa za cudzoložný vzťah s bratovou ženou Herodiadou. To sa mu stalo osudným. Herodiada sa toho vzťahu nechcela vzdať. Podarilo sa jej presvedčiť Herodesa, aby Jána Krstiteľa uväznil a neskôr vďaka tancu Salome dosiahla aj sťatie Jána Krstiteľa. Takže ho odstránila a zrejme podľa jej úvah bolo potom všetko v poriadku.

Ježiš Nazaretský liečil mnohých ľudí, vyháňal démonov a podobne. Ale stalo sa mu osudným, že sa kafral do remesla predstaviteľom židovskej cirkvi a ešte si dovolil ich aj kritizovať. Títo ho chceli všemožne zdiskreditovať, ale ich pozemský rozumček nestačil na múdrosť Božiu. Keď videli, že sa inak nedá, rozhodli sa Ježiša pripraviť o život, čo sa im nakoniec prostredníctvom Piláta podarilo.

Takže z uvedeného mi vyplýva, že ľudia túžia po pravde len do tej miery pokiaľ to nenarúša ich súkromie alebo ich plány, túžby, predstavy. Ak to ich plány narúša, sú ľudia schopní aj vraždiť, aby pravdu umlčali. Nepripadá mi, že by sa to nejako veľmi zmenilo od Ježišových čias. Zvlášť cirkev sa aj dnes húževnato bráni pravde. Akoby sa báli, že prídu o svoj majestát, dôležitosť. Alebo si myslia, že len oni majú právo vykladať písma. Tak to potom aj s tou cirkevnou pravdou vyzerá. Prednosť majú ich egá pred pravdou.