Prísť o dieťa musí byť niečo hrozné. Zvlásť ženy to veľmi intenzívne preciťujú. Častokrát keď sa im ničo také udeje je ich vlastný život v troskách, ničia život partnerovi alebo svojmu okoliu. Je to ale správny postoj?

Ak totiž ich dieťa aj po fyzickom úmrtí žije na druhom brehu, zrejme by to mnohé zmenilo. Tá rana a bolesť z odlúčenia by tam bola, ale tiež nádej, že sa opäť stretnú. Medzi matkou a dieťaťom je obrovské krásne puto. Ale myslím si, že matky čo prišli o deti by mali hľadať v písmach aj vo svojom vnútri odpoveď na otázku: „existuje život po pozemskej smrti?“

Lebo žiaľ matiek za zosnulými deťmi je často preto taký fatálny, pretože to vnímajú ako stratu navždy. Mali by však zobrať do úvahy aj možnosť, že ich dieťa žije len na druhom brehu. Ježiš hovoril: telo nič neosoží, duch oživuje. To zreteľne poukazuje na to, že stratou pozemského tela nič nekončí.

Podľa mňa je škoda ak matky čo prišli o deti zahadzujú kvôli tomu svoj vlastný život a len prežívajú. Ak totiž ich dieťa ďalej žije na druhom brehu, určite by bolo smutné z toho ako jeho matka chradne a utápa sa v žiali. Možno by sa chcel matke ukázať, ale nejde to.

Podľa mňa celý tento svet je ovládaný materializmom. A pritom materializmus je len vyjadrenia názoru ľudí, čo nikdy nič viac nedokázali vnímať ako hmotu. Naproti tomu tu máme svedectvo Abraháma, Izáka, Jákoba, Mojžiša, prorokov a Ježiša, že je aj niečo viac ako len táto hmota. K týmto ľuďom hovoril priamo Boh.

A Ježiš dosvedčuje, že jeho Otec nie je Bohom mŕtvych ale Bohom živých. Takže podľa tohto Abrahám, Izák a Jákob stále žijú, hoci prišli o pozemské telá. Tým chcem aj na záver vyjadriť nádej pre matky, ktoré prišli o svoje deti, že je dosť možné, že aj oni stále žijú.