Zobral by som do úvahy dve kritériá – medziľudské vzťahy a ekonomickú prosperitu. Medziľudské vzťahy môžeme mať fantastické už od dneska aj v prípade, že sa nám nebude až tak ekonomicky dariť. Je to jednoducho o tom ako sa k sebe každý deň správame.

Ekonomická prosperita prosperita podľa mňa nastáva tam kde sa nekradne, kde fungujú poriadne súdy, polícia, kde je efektívne riadená celá krajina, kde je technologický pokrok atď.. Na to zrejme potrebujeme tých najschopnejších ľudí na riadiacich postoch a ešte morálne čistých.

Ja osobne vnímam, že na Slovensku čakáme na výnimočnú vládu, ktorá nám konečne prinesie svetlé zajtrajšky. Lenže je to naozaj pravda? Predstavte si, že sa do parlamentu dostane 150 špičkových ľudí, tých najlepších akých máme morálne aj odborne. Povedzte mi úprimne čo títo 150 zmôžu ak sa nezmení 5 miliónová masa národa. Môžu vymýšľať tie najlepšie zákony a opatrenia, ale ak ľudia budú vymýšľať spôsoby ako to obísť alebo sa budú dať korumpovať úradníci, policajti, sudcovia či iní členovia štátneho aparátu, tak podľa mňa ani tá najlepšia vláda veľa nezmôže.

Ak sa ako národ chceme posunúť na vyšší level, musíme sa podľa mňa zlepšiť všetci. Jednoducho ak bežný človek má nejaký problém so zákonom a má možnosť si to nejako vybaviť cez známych, tak takto rodinkárstvo z našej spoločnosti nevymizne a podobne. Veľa energie podľa mňa vyplytváme aj na vzájomné konflikty – namiesto toho by sme sa mali viac počúvať a hľadať riešenia. Tiež sa mi zdá, že doplácame na svoje slabosti. Politici nám zahrajú na túto strunku a volíme ich.

Ľudia sa aj málo zaujímajú o veci verejné. Podľa mňa málo využívame potenciál združovania sa a internetu. Dnes sa dajú robiť elektronické petície za rôzne dobré nápady. Len by museli dať dokopy ľudia z danej oblasti, ktorí sa tomu rozumejú a poprosiť o podporu nejakého opatrenia cez e-petíciu. Keď tam bude pol milióna podpisov, tak si myslím, že sa veci začnú hýbať dopredu.

Plánovanie. Sú ľudia čo si robili srandu zo socialistického plánovania, ale dnes tu dosť vládne chaos. Napríklad študijné odbory si otvárajú školy podľa svojho uváženia. Ako je možné, že štát nevie určiť koľko akých študijných odborov potrebujeme a nejaké reálne ciele ako to dosiahnuť. Potom zistíme, že určité profesia sú nedostatkové a iných je až príliš veľa. Študentov to pritom stálo námahu, daňových poplatníkov peniaze a výsledok – neefektivita. Mňa skutočne udivuje, že toto nikomu nevadí.

Celkovo problém vidím, že vyhrávajú individuálne záujmy jednotlivcov alebo organizácií nad spoločenským záujmom. Potom sa to všetko kriví a deformuje. Tiež plytvanie zdrojmi nevedie k bohatstvu.