Existujú legendy o Svätom Grále, kde sa opisuje dej ako všetko musí zostarnúť a zahynúť, ak sa nevráti deň Svätej Holubice, ono „odhalenie“ Grálu. Tiež ako starnú rytieri Grálu v čase keď Amfortas už viac neodhaľuje Grál, až do chvíle, keď Parsifal nastúpi ako kráľ hradu Grálu.

Abd-ru-schin však píše, že tieto legendy o hrade Grálu, o Svätom Grále, a Parsifalovi, ktoré nám sprostredkovali básnici, nie sú len vymyslené rozprávky, ale že reálne existujú vo výšinách nad nami.

Opisuje to nejako takto. Na najvyššom mieste východiska večnej duchovne-bytostnej úrovne stojí hrad Grálu, duchovne viditeľný, hmatateľný, pretože je ešte rovnako duchovne-bytostného druhu. V tomto hrade Grálu je miestnosť, nachádzajúca sa na samej hranici smerom k k božskému, je teda ešte éterickejšia ako ostatné duchovne-bytostné. V tejto miestnosti sa nachádza ako záruka večnej dobroty Boha Otca a ako symbol jeho najčistejšej božskej lásky a súčasne ako východisko božskej sily: Svätý Grál.

Svätý grál je nádoba, v ktorej to neprestajne vrie a vlní sa ako červená krv bez toho, že by pretekala. Je ožiarená najjasnejším svetlom a jeho strážcami sú tí najčistejší z duchovne-bytostných. Ani jeden ľudský duch nemôže vstúpiť do tejto posvätnej miestnosti, ani po svojom najväčšom zdokonalení, pretože nie je na to prispôsobený a jeho ďalšie zéterizovanie by znamenalo jeho úplný rozklad alebo spálenie.

V deň Svätej Holubice zjavuje sa nad nádobou Holubica, ako obnovené znamenie nepremennej božskej lásky Otcovej. Je to chvíľa spojenia, prinášajúca obnovenie sily. Strážcovia Grálu ju prijímajú v pokornej zbožnosti a túto zázračnú silu môžu potom rozdávať ďalej. Od toho závisí pretrvávanie celého stvorenia.

Je to okamih, keď sa láska Stvoriteľova žiarivo rozlieva v chráme Svätého Grálu k obnove bytia, k obnove tvorivého úsilia. Prúdi dolu do celého vesmíru ako údery pulzu v jeho žilách. Potom sa zachvejú v posvätnom úžase všetky sféry, naplnené predtuchou radosti a veľkého šťastia. Len duch človeka stojí nezúčastnený, len on necíti, čo táto udalosť znamená práve pre neho, aký nesmierny dar človek prijíma s otupenou mysľou. Jeho vlastná rozumová obmedzenosť mu nedovolí pochopiť takú veľkosť.

Je to okamih prílivu života pre celé stvorenie. Je to stále sa opakujúce nevyhnutné potvrdzovanie zmluvy, ktorú Stvoriteľ udržuje so svojím dielom. Keby bol raz tento príliv prerušený, keby neprišiel, muselo by všetko jestvujúce pomaly zoschnúť, zostarnúť a rozpadnúť sa. Potom by prišiel koniec všetkých dní a zostal by len sám Boh, ako tomu bolo na počiatku. Lebo len On sám je Život.