Tento článok píšem hlavne pre tých, ktorý sa spoliehajú na odpustky cirkví. Že stačí pár Otčenášov a pokropiť svätenou vodou, oľutovať hriechy a všetko je vybavené. Toto je podľa mňa obrovský omyl. Tento omyl zrejme cirkvi stáročia podporujú, aby čo najviac zvýšili počet svojich stúpencov.

Tento článok takisto venujem všetkým, ktorí majú Ježiša za slabocha ktorý sa nebránil keď ho išli zlapať, odsúdiť a pribiť na kríž. Takisto čudné a slabošské sa mnohým môže zdať keď Ježiš hovoril nastav druhé líce alebo milujte svojich nepriateľov. Lenže Ježiš sa na všetko pozeral z Božskej perspektívy, že ľudia môžu vedľa seba žiť v šťastí a mieri. Predpokladám, že v Božej ríši sa nedejú také utrpenia ako tu na zemi, že tam nežijú tupci a sebci ktorí druhým ubližujú. Boh zrejme votkal do stvorenia samočinne pôsobiace spravodlivé nepodplatiteľné zákony, čo naznačil už Ježiš: „čo sejete, to zožnete!“

Hoci Ježiša zavraždili jedným z najkrutejších spôsobov, Jeho dušu nezabili. O tom svedčil svojím učeníkom keď sa im zjavoval a následne išiel domov k svojmu Nebeskému Otcovi. Ale pozrime sa ako dopadli jeho vrahovia – Židia.

Ježiša ukrižovali okolo roku 30 n.l.. Následne ešte v krajine nevyhaslo požehnanie, pretože Ježišovi učeníci tam pôsobili, konali veľké veci v mene Ježišovom a mnohí v Mesiáša uverili. Cirkevným autoritám sa to však nepáčilo, pretože strácali svoj vplyv a moc, preto národ burcovali proti Ježišovým učeníkov. To bola zrejme hlavná príčina prečo ako národ Ježišove učenie odmietli a označili ho za falošné.

Následne sa Židia dostávajú pod nadvládu nevypočítavého a krutého cisára Nera 54-68 n.l. Začínajú sa im zlé časy, sú pod väčším útlakom a viac zdieraní. Všetko vyvrcholilo vyrabovaním chrámového pokladu v roku 66. Následne vzniká židovské povstanie po ktorom tak Židia túžili. Roku 70 n.l. povstanie potlačili rímske légie a zničili ich chrám, ktorý bol v Ježišových časoch veľkolepo obnovený. Jeruzalem bol v troskách a obyvateľstvo značne schudobnelo, časť Židov odišlo z krajiny. Chrámová daň začala byť odvádzaná namiesto do Jeruzalema do Jupiterovho chrámu v Ríme. To znamenalo, že zničený chrám ani nebude možné obnoviť.

Druhé židovské povstanie sa označuje aj ako Bar Kochbovo povstanie. Šimon bar Kozeba sa začal označovať za Mesiáša, ktorý vyslobodí národ židovský. Židia sa s tým stotožnili pretože takto si oni predstavovali Mesiáša, nie tak akým bol Ježiš. Tohto Šimona začali nazývať Bar Kochba =Syn hviezdy. Povstanie vypuklo v roku 132 a v roku 135 bolo potlačené. Šimona bar Kochbu premenovali na Šimona bar Koziba = syn lži. Takže vlastne Židia podľa seba ešte Mesiáša nedostali.

Výsledky 2.židovského povstania boli pre Židov katastrofálne. Hadrián zakázal Židom ich náboženstvo, popravoval ich učencov a zakázal používanie a vlastnenie Tóry. Mnohí Židia boli odvedení do otroctva. Na mieste Jeruzalema nechal postaviť rímske mesto Aelia Capitolina, do ktorého mali Židia vstup zakázaný a v ktorom bol vybudovaný chrám s dvoma sochami, jednou Jovovou, druhou Hadriánovou. Judeu premenoval podľa dávnych Filištíncov (nepriateľov Židov) na Palestínu, aby zahladil i tú najmenšiu pamiatku na židovské osídlenie. Všetky nádeje, že Židia obnovia svoj štát sa tak na dlhé stáročia pominuli.

Židia boli doslova vyháňaní zo svojej zasľúbenej krajiny, pre svoje fatálne zlyhanie myslím si. Židia sa rozpŕchli do celého sveta a na svoje slávne časy už mohli len spomínať aj na svoju bývalú domovinu a mesto Jeruzalem a na krásny chrám, z ktorého im ostal len múr nárekov.

V cudzích krajinách sa Židom darilo rôzne, nie všade ich mali v láske. Ich utrpenie však vyvrcholilo za vlády Hitlera. Došlo k vylučovaniu Židov mimo spoločnosti, rôznemu obmedzovaniu ich života, zhabaniu ich majetku až to vygradovalo snahou o ich úplné vyhladnie. Dialo sa tak na všetkých nacistami obsadených územiach, čo boli naozaj veľké územia. Nacistom sa podarilo vyvraždiť cca 6 miliónov Židov.

Až po skončení tohto pekla sa Židia dočkali opäť svojho vlastného štátu a to v roku 1948. Takže od roku 135 do roku 1948 boli zo zasľúbenej krajiny vyhostení. To je 1800 rokov cca. Pritom vznik židovského kráľovstva môžeme datovať do roku cca 1000 pred naším letopočtom, kde sa spomína 1.židovský kráľ Saul. Do roku 135 n.l to je cca 1135 rokov trvania Izraela. Takže keď to spočítami Židia boli dlhšie zo zasľúbenej krajiny vyhostení, ako v nej po jej získaní žili.

Zažili slávu a obrovské požehnanie od Boha. Ale keď zapreli Syna Božieho Ježiša a vydali ho na smrť, pripadá mi to, že prekliali samých seba a uvalili na seba obrovskú karmu. Naozaj Židia prišli o vlastnú krajinu a zažili obrovské utrpenie hlavne počas besnenia nacistov. Pripadá mi to ako by im Boh odpustil až v roku 1948, keď po obrovskom utrpení boli opäť požehnaní a získali svoju krajinu späť.

Takže toto na zamyslenie, že každý z nás si svojím konaním tvorí požehnanie alebo trest. Nemali by sme sa spoliehať na pofŕkanie svätenou vodou v kostole a cirkevné odpustky. Ale každý kto vo svojom vnútri cíti vieru v Boha, nech to dokazuje svojím životom. Nech je jeho život požehnaním pre neho samotného aj pre ľudí v jeho okolí. Boh chce aby sme boli šťastní a nič nám nechýbalo. To človek tvorí utrpenie pre seba aj svojich blížnych. Ježiš to povedal jasne: „sejú bodľač a tŕnie a čakajú že budú zbierať ďatle a figy.“ Asi tak nejako je to s nami ľudia.