Túto básničku si rappu- jem, len tak si ju po-spe vu-u-u-u-jem.

Chcem spievať ódu na detskú ú-prim-nosť, aby jej bolo stále do-óósť.

Svet dospelých a sve-et de-etííí, to sú dva rozdielné-éé  sve-étyyýý.

Radosť, úprimnosť a smiech, to je ten nezná-my-y detskýýý sve-et.

/Akoby deti tvori-li-i móóst, do neznámej kra-ji-nyyý ÓÓz./

Dokážu prežiť každý o-ka-miiih, nie sú ešte otrokmi-i  rô-ô-ô-ôznych pýý-ých.

Nech mi nie-kto vy-sve-tlííí, čo sa v dets- kých o-čiaach zrŕ-kaaa-dlííí.

Akoby boli z i-nééé-ho-oó svéée-ta, pýtam sa či sa takto žiiiť ne-e-dááá?

Chcem spievať ódu na detskú úúú-prim-nooosť, prosím dospelííí ne-maj-te na deti-ii zloósť.

Keď sa dieťa radosťo-ou šantí,  oči mu žiariaaa viac jak di-jaa-man-tyyý.

Deti nás priťa-hu-júúú ako mag-neééét, tam kam prídu súúúú na ra-doo-sť podneéét.

Pískot, výskot a detskýýý-ý smieeee-ech, sú aj pre sta-rýýýých ľudíííí akooo lieeek.

Tak sa ešte ra-az pýtam sé-baá, či sa dááá vó-ójsť do detskééé- hooó sveé-e-taaaá?

Či sa tóo-óóo ne-e-daááá? Vóóo-ójsť dooo dest-kééééé-hooo svééé-tááááá.