Ukazuje sa tu paradox nášho dá sa povedať prízemného konania. Mnohí ľudia neveria na život po smrti a preferujú tento pozemský život. Potom dochádza k situáciám, že si ľudia dokážu poriadne poubližovať kvôli hmotným veciam úspechu, majetku. Paradoxom ale je, že ak existuje ten systematicky popieraný život po pozemskej smrti, tak má vyššiu hodnotu náš emocionálny svet a náš dobrý alebo zlý vnútorný poklad.

Vyzerá to, že vyslanci od Boha práve preto prichádzali na Zem, aby nás práve na toto upozornili, že úplne najdôležitejšie je ako konáme, ako sa správame až potom sú hmotné veci. Lebo ako sa hovorí truhla vrecká nemá a hmotné veci si zo sebou nezoberieme. Ale vyzerá to, že nesprávne návyky ako zlosť, závisť, nenávisť voči nejakým ľuďom atď. to si naopak zrejme zo sebou pekne ponesieme, pretože je to neoddeliteľnou súčasťou nás samotných.

Takže toto je len taký článok na zamyslenie, že či naozaj stojí za to ubližovať si a držať v sebe hnev a nenávisť kvôli hmotným veciam, ktoré sú vlastne neživé. Ale ako sa zdá naše city sú živé energie, kedy nenávisť priťahuje nenávisť alebo nenávisť plodí ďalšiu nenávisť. A naopak ak je nejaký človek aj chudobnejší ale je kľudnej a príjemnej povahy, je možné že nadobudol väčšie poklady ako nevrlý materiálny boháč, a tieto poklady si berie zo sebou aj na druhý breh, na rozdiel od materiálneho boháča, ktorý musí všetok svoj majetok nechať tu na Zemi.

Predpokladám že ľudia čo si dokážu veľmi ubližovať neveria na karmu a posmrtný život, pretože ak by tomu verili, myslím si že by nedokázali až tak druhým ubližovať. Najvyšším motivátorom ubližovať si je podľa mňa viera len v jeden pozemský život a snaha vyriešiť to tu a teraz, zobrať spravodlivosť do svojich rúk ako sa hovorí.