Cirkevní hodnostári v stredoveku boli tak opojení svojou veľkou mocou, že si dovolili niečo úplne absurdné. Na konciloch si odhlasovali svoju „neomylnosť“. Povedali, že vyhlásenia pápeža „ex catedra“ sú neomylné a neodvolateľné. A potom to už išlo dogma za dogmou – tvrdenie za tvrdením. Takto vznikol Katechizmus, je tam cez tisíc dogiem.

Dnešný cirkevní hodnostári už veľmi nehovoria o svojej neomylnosti a o dogmách. Ale poslušne pokračujú v „diele“ svojich predchodcov. Ešte stále sa prikrývajú týmto pláštikom „neomylnosti“ svojich predchodcov. Oni sa tvária, že sú predĺžená ruka Boha. Nehovorím keby boli pokorní a snažili sa pôsobiť vo vôli Božej určite by sa im to podarilo. Ale stavať sa do úlohy neomylných to je šialené.

Zvlášť keď sa pozrieme spätne na všetky tie pochybenia jednotlivých cirkevných hodnostárov aj cirkvi ako celku, je úplne absurdné tváriť sa ako neomylný. Myslím, si že čím dlhšie to budú robiť, tým horšie pre nich. Mali by konečne prestať s tým trápnym divadlom a priznať si, že sú obyčajná ľudia ako my, hoci silno veriaci.

Ak sa totiž budú hrať aj ďalej na neomylných, nepomôžu tým svetu, ani ľuďom, ani sebe, len budú naďalej konzervovať súčasný stav, nikam sa nepohneme. Keby však priznali, že sú omylní, otvorila by sa cestu pre pravdu. Čudujem sa, že je pre nich až také ťažké zbaviť sa tohto stredovekého dedičstva. Vlastné dielo milujú viac ako pravdu. No samozrejme majú slobodnú vôľu, môžu si robiť čo chcú. Ale zodpovednosť za škody, ktoré tým páchajú už musia nutne znášať, tak to vyžaduje dokonalá Božia spravodlivosť. Nech zabudnú, že si budú jeden druhému dávať nejaké odpustky.

Je tu čas, kedy si PRAVDA razí cestu týmto svetom. A žiaľ toto trápne stredoveké dielo – DOGMY – sa tej pravde stávajú prekážkou.