Ide o to, že dnes sa väčšina ľudí snaží, aby dobre vyzerali. To osobne považujem za pekné s určitými výhradami. Aj všetko čo je zo Svetla je vraj krásne. Väčšinou je to však snaha o vonkajšiu krásu. A čo vnútorná povaha?

Krásni ľudia majú akési čaro, určitú moc. Jednoducho máme tendenciu oveľa viac im odpustiť ako keby boli obyčajní alebo škaredí. Lenže žiaľ častokrát si na to títo krásni ľudia zvykli a správajú sa dosť arogantne. Ich vnútorná krása sa znehodnocuje.

Tak sa stáva, že fyzicky krásni ľudia sa stávajú vnútorne škaredí, majú rôzne maniere, správajú sa katastrofálne alebo sú vnútorne prázdni. Je to smutné, pretože krásne by bolo keby ich vonkajšia krása bola podporovaná vnútornou krásou.

Celé je to podľa mňa o tom, že takíto ľudia neveria na posmrtný život a železné zákony, ktoré každému dajú čo seje. Oni veria len na jeden pozemský život a chcú proste maximalizovať svoje výhody, na čo ochotne zneužívajú svoju vonkajšiu krásu.

Je to však veľká škoda pre všetkých čo tak robia, pretože po smrti je podstatná naša povaha – to akí sme. Budeme daní do rovnorodého prostredia. Takže pre týchto krásnych ľudí to vôbec nemusí byť príjemné. Ďalší negatívny aspekt je, že mnoho ľudí obdivuje týchto krásnych a napodobňuje ich. Sú im vzormi. No a potom sa občas čudujeme, prečo je tento svet takýto. Krásni ľudia a ich obdivovatelia sú tiež súčasťou obrazu tohto sveta. Ak by sa stali aj vnútorne krásnymi, boli by impulzom pre zmenu k lepšiemu pre mnohých ľudí. Ale keďže prevažná časť z nich verí len v jeden život, načo by to vlastne robili?