V stredoveku podľa mňa dosahovala cirkevná moc, ale i pýcha a arogancia svojho vrcholu. Vtedy mala cirkev dokonca moc ľudí mučiť, oberať o majetok a vraždiť. Prirodzene že ľudia sa cirkvi báli a nedovolili si jej protirečiť, pretože by boli ihneď označení za kacírov a zlikvidovaní.

Postupne však začali získavať väčší vplyv vedecké kruhy a cirkev sa niekoľkokrát zdiskreditovala. Ako napríklad Galileov názor, že Zem sa točí okolo Slnka. Cirkev tvrdošijne zastávala názor, že Slnko sa točí okolo Zeme. Takisto s rozvojom priemyslu začala bohatnúť aj stredná vrstva obyvateľstva a tým získavala väčší vplyv a moc.

Napriek postupnému zmenšovaniu cirkevnej moci sa stalo niečo šokojúce. 18. júla 1870 Pius IX schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus. Táto dogma hovorí o pápežskej neomylnosti, keď pápež prehovorí „ex cathedra“ a o pápežskom primáte, že všetci veriaci sa majú pápežovi podriadiť. Je tu však problém, pretože v evanjeliách sa dočítame, že Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby sa nenechali oslovovať: Učiteľ, Vodca, Otec. Podľa Krista jeden je náš Otec – ten Nebeský a jeden je náš Učiteľ a Vodca – Kristus.

A uznajte sami označiť pozemského červa za neomylného aj to len v obmedzenom režime, keď hovorí ex cathedra je niečo šialené. Osobne to považujem za vrchol drzosti, hlúposti a arogancie cirkvi. Čo na to hovorí súčasný pápež Lev 14.? Kým sa cíti byť človekom či Bohom? Podľa mňa by celej katolíckej cirkvi veľmi prospelo keby sa vzdala týchto dogmatických bludov, ktoré si sami odhlasovali na konciloch. Prvá by mala padnúť dogma o neomylnosti pápeža. Nemá azda byť na prvom mieste Svätá Pravda a Svätý Stvoriteľ? Ako sa vôbec opovažuje akýsi pápež stavať sa na odpor Pravde a Stvoriteľovi?