Priznám sa, že ja to skutočne neviem. Sprostredkujem teda, čo o tom píše Abd-ru-shin.

Ešte vám tu zostáva otázka: „Prečo?“ Prečo teda Boh vyslal Imanuela? I keď je táto otázka od ľudského ducha veľmi zvláštna, ba trúfalá chcem vám ju predsa vysvetliť, pretože mnoho pozemských ľudí sa cíti ako obeť tohto stvorenia v domnienke, že Boh ich stvoril s chybami, keď ich môžu robiť. Táto trúfalosť ide dokonca tak ďaleko, že to vyslovujú s výčitkou a sami seba ospravedlňujú, že Boh mohol predsa stvoriť takého človeka ktorý by nemohol nikdy ani myslieť ani sa dopúšťať neprávostí a tým by nebolo došlo k pádu človeka.

Avšak jedine schopnosť slobodného rozhodovania ľudského ducha zapríčinila jeho úpadok a pád! Keby bol pritom dbal a dodržiaval zákony vo stvorení, mohlo to pre neho znamenať len vzostup, šťastie a mier, lebo tak to chcú tieto zákony. Pri ich zanedbávaní samozrejme na ne naráža, potkýna sa a padá.

V okruhu Božskej dokonalosti môže jedine Božské prežívať radosti vedomého bytia, ktoré sú darované Božím vyžarovaním. Je to to najčistejšie z čistého vyžarovania, schopné sa sformovať ako napríklad archanjeli. V najväčšej vzdialenosti na samom konci dosahu vyžarovania, sú to Najstarší, ktorí sú súčasne strážcami Grálu v hrade Grálu, vo vnútri Božského. Tým je z vyžarovania odlúčené to najsilnejšie a najmocnejšie!

Zo zostávajúceho tvoria sa potom v Božskom formy zvierat, krajiny a stavby. Tým sa stále viac mení druh posledných zvyškov žiarenia, ale to podlieha najvyššiemu napätiu v obrovskom tlaku, ktorý so sebou prináša blízkosť Boha i napriek tomu, že jeho vzdialenosť musí pre ľudského ducha zostať ešte nezmerateľná a nepochopiteľná.

V týchto posledných zvyškoch, ktoré ako výbežky a vysaté pozostatky žiarení v Božskom už nie sú schopné sformovania a na jeho najkrajnejších hraniciach tiahnu a plávajú len ako svetlé obláčiky, obsahujú tiež duchovno. Toto sa v takom vysokom tlaku nemôže rozviť ani prísť k vedomiu. Ale vo všetkom duchovnom spočíva po tom silná túžba. A je to táto túžba, vystupujúca ako veľká prosba z trvalého vlnenia, ktorá sa na tej hranici nemôže dostať ku tkaniu a k formovaniu.

A zase to bola táto prosba v nevedomej túžbe, ktorej Boh vo svojej veľkej láske vyhovel a dovolil, aby sa splnila. Veď duchovné, sledujúc svoju túžbu, mohlo sa až za hranicou všetkého Božského rozvíjať, aby čiastočne požívalo požehnania Božských vyžarovaní. Aby v nich radostne žilo a budovaním si samo vytvorilo ríšu, ktorá rozkvitajúc v harmónii by sa mohla stať pomníkom ku cti Boha ako vďaka za jeho dobrotu, že všetkému duchovnému poskytol možnosť na najslobodnejší rozvoj, a tým na stvárnenie všetkých prianí!