Vo svete existuje mnoho povolaní, ktoré majú prinášať prospech pre všetkých. Keď chcete stavať dom zavoláte si stavebníkov, keď ste hladní idete do obchodu, o vaše deti sa starajú učitelia v škole a keď sa vám žiada duchovného pokrmu zájdete do chrámov Božích za kňazmi či inými cirkevnými hodnostármi.
Každý kto vykonáva dobre svoje prácu si zaslúži primeranú odmenu – mzdu. Je úplne normálne, že keď niekto vlastní stavebnú firmu chce mať takých zamestnancov, aby svoju prácu urobili dobre a zákazníci boli spokojní a firma tak mohla získavať ďalšie zákazky. Majiteľ stavebnej firmy má plné právo kontrolovať ako jeho zamestnanci odvádzajú prácu a keď pochybia určiť im aj nejakú sankciu alebo keď sú pochybenia veľké aj ich prepustiť z pracovného pomeru. Pýtam sa však je to pri cirkevných hodnostároch inak?
Má Boh vôbec právo hovoriť im do ich práce? Lebo mne to pripadá, keď si pozriem históriu aj súčasnosť, že cirkevní hodnostári akoby boli nejaký osobitný druh, na ktorý žiadne pravidlá neplatia. Oni takisto majú svojho Pána a Jemu sa musia zodpovedať. Za to čo robia dobre, určite dostanú dobrú odmenu, ale za to čo robia zle, musia očakávať nejaké sankcie. Veď keď to je úplne prirodzené pri všetkých ostatných povolaniach, prečo by zrazu akurát tu bola výnimka?
V stredoveku sme zažili cirkevných hodnostárov opojených obrovskou mocou. Zrejme tu sa zrodila myšlienka, že si snáď oni môžu robiť čo chcú. Že môžu určovať na konciloch čo je pravda a čo nie je pravda a snáď aj sami sebe dávať odpustky a očakávať beztrestnosť. Veď Ježiš umrel za naše hriechy tak čo sa nám môže stať? Keď si však trochu polistujete napríklad v Matúšovom evanjeliu, zistíte že cirkevní hodnostári budú takisto kontrolovaní a hodnotení a ich vstupenka do raja nie je automatická.
Pozrime si ako Matúš zachytil Ježišove slová v kapitole 23 verš 29:
„Beda vám zákonníci a farizeji, že prorokom staviate hrobky, spravodlivým ozdobujete náhrobky a hovoríte: Keby sme boli žili za čias svojich otcov, neboli by sme spolu s nimi prelievali krv prorokov. Tak svedčíte sami proti sebe, že ste synovia tých, čo povraždili prorokov. A vy len dovŕšite mieru svojich otcov! Hadi! Vreteničie plemeno! Ako uniknete pekelnému súdu?“
Možno si poviete, že dnešných cirkevných hodnostárov sa to už naozaj netýka, veď oni už nevraždia nikoho, ani neupaľujú, ani nemučia. Lenže jedno čo sa nezmenilo je to, že aj títo súčasní cirkevní hodnostári sa stavajú proti Božiemu poslovi. Ježiš nám na sklonku života prisľúbil Pomocníka, ktorý nás uvedie do všetkej pravdy. Tým Pomocníkom je podľa mňa Abd-ru-shin, ale čuduj sa svete cirkev ho neprijíma. Jeho vysvetlenia sa s tými cirkevnými nedajú ani porovnať. Dogmy tu ani nemali byť a celkovo ich výklady sú nelogické a krkolomné, príliš komplikované. Lenže zrejme tu opäť úraduje vlastné ego a to, že vlastné diela milujú nadovšetko aj keď sú nedokonalé.