Duchovno a všetko čo z neho povstalo, našlo za hranicou božského oporu a večný prameň života, z ktorého sa mohlo trvalo vyvíjať ďalej. Súčasne bol tým z Božského postavený MOST, podobný spustenému padaciemu mostu, takže sa duchovno mohlo trvale obnovovať a rozširovať. Tak sa stala časť Imanuela ako “Buď Svetlo!“ pre stvorenie východiskovým bodom a trvalým prúdom života, jadrom okolo ktorého sa mohlo sformovať celé stvorenie.
Najprv ako základ stvorenia to bola praduchovná ríša, ku ktorej Imanuel tvoril most. Tým sa stal vyrodeným Synom Božím, z vyžarovania ktorého mohol povstať praduchovný svet k sebauvedomeniu. Teda Syn v ktorého žiarení sa vyvinulo ľudstvo. Z toho pochádza pomenovanie „Syn Človeka“. Ten Syn ktorý stojí bezprostredne nad ľudskými duchmi, keďže títo sa až skrze neho mohli vyvinúť na vedomých.
Pri mystériu oddelenia a vyslania časti z Imanuela zostala táto časť podľa zákona a v súlade so svojím pôvodom v hrade Grálu Božskej ríše ako kráľ Svätého Grálu. On otvoril bránu smerom von a tým utvoril most na prechod do duchovného. On osobne za hranicami nebol. Len jeho žiarenia vychádzali von z tejto hranice dovtedy ešte neosvetleného priestoru.
Tak vznikol v praduchovnom Parcifal, pochádzajúci z Imanuela, ktorý je stále spojený s Imanuelom zväzkom alebo presnejšie povedané neprerušiteľným žiarením. Človek si môže toto spojenie predstaviť nasledovný spôsobom: sú dvaja a v pôsobení predsa ako jeden!
Časť Imanuela v Božskej časti hradu Grálu na najvzdialenejšej hranici Božskej ríše stojaca ešte vo vnútri tejto ríše a tvoriaca IBA MOST, otvorený jeho prostredníctvom, ba v ňom samom a vedie ku praduchovnému.
A Parcifal v praduchovnej časti hradu Grálu, ktorá povstala uvedomením duchovna a s tým spojeného sformovania všetkých krajín a stavieb. Obe osoby sú nerozlučne spojené a pôsobia ako jedna osoba a tým sú tiež jedno.