Abd-ru-shin píše, že človek sa skladá z troch častí hrubohmotné telo – naše pozemské telo, jemnohmotné telo – duša po smrti pozemského tela a duch (duchovno-bytostné jadro) – jedine v ňom je ukrytý náš skutočný život. Hrubohmotné a jemnohmotné telo sú len obalmi.
Staré národy verili, že existuje druhý breh, čiže miesto, kde žijú duše zomrelých pozemšťanov. Abd-ru-shin píše o tom, že naozaj tento druhý breh existuje a sú tam mnohé úrovne temnejšie aj svetlejšie. Každá duša ide presne tam, kam si zaslúži, na základe prísneho nepodplatiteľného zákona. Abd-ru-shin to opisuje nasledovne:
„Čím menej je jemnohmotné telo, teda plášť ľudského ducha na onom svete zaťažené náklonnosťou k niečomu nízkemu, nejakou žiadostivosťou po hrubohmotných veciach a pôžitkoch, tým menej ho to k nim priťahuje. Tým jemnejšie a preto aj ľahšie bude tiež jeho jemnohmotné telo, utvárajúce sa podľa jeho chcenia. O to rýchlejšie bude práve pre túto ľahkosť pozdvihnutý do svetlejších oblastí, zodpovedajúcich menšej hustote jeho jemnohmotného tela.
Čím je toto jemnohmotné telo priepustnejšie, teda voľnejšie a jemnejšie po očistení sa od nízkych žiadostivostí, tým musí byť tiež jasnejšie a svetlejšie. Lebo potom duchovne-bytostné jadro v ľudskej duši, ktoré je samo o sebe svojou podstatou žiariace, presvitá čoraz viac zvnútra von cez priepustnejšie jemnohmotné telo. Naproti tomu v nižších oblastiach zostáva toto vždy žiariace jadro následkom väčšej hustoty a ťarchy jemnohmotného tela zahalené a zatemnené.
Aj v oblastiach svetla nájde každá ľudská duša rovnorodosť podľa stavu svojho jemnohmotného tela, to jest duše s rovnakým zmýšľaním. Keďže len skutočne šľachetní ľudia, chcejúci dobro, sú schopní usilovať nahor, oslobodení od nízkych žiadostí stretnú sa také duše len so šľachetnými ľuďmi, ktorí sú s nimi rovnorodí. Je tiež ľahko pochopiteľné, že obyvateľ takej oblasti netrpí žiadne muky, ale že sa mu dostáva iba požehnania od šľachetných ľudí, rovnako vyžarujúcich a že sa tam cíti blaženým, podobne že tiež on svojím vlastným správaním vzbudzuje radosť v tých druhých a tú radosť spolu preciťuje. Môže povedať, že putuje po nivách blažených, teda medzi tými, ktorí sa cítia blažení.
Jeho radosť zo všetkého čistého a ušľachtilého bude tým povzbudzovaná a posilňovaná a bude ho stále povznášať ďalej a ďalej. Jeho jemnohmotné telo bude preniknuté týmto radostným cítením, bude jemnejšie a stále viac priepustnejšie, takže vyžarovanie duchovne-bytostného jadra bude prerážať čoraz oslnivejšie. Napokon odpadnú i posledné zvyšky tohto jemohmotného tela, akoby zhoreli v plameňoch. Ľudský duch, ktorý sa takto stal dokonalým, vedomým a osobnosťou, bude potom môcť v dokonalej duchovne-bytostnej podobe prekročiť hranicu do duchovne-bytostného. Až tým vchádza do večnej ríše Boha Otca, do nepominuteľného raja.“
Takže vyzerá to tak, že človek musí dosiahnuť čistotu a jedine tak môže vstúpiť do raja. Podľa týchto vysvetlení to nemajú ani veriaci zaručené za ich modlitby alebo návštevy kostola. Jednoducho ide o to aká je podstata – vnútro človeka – jeho duch, to aké city v sebe prechováva.