Sami si odpovedzte ako vnímate keď si niekto prizná chybu, ale hlavne keď vy sami si máte priznať chybu. Lebo druhých za to určite aj pochválime, ale horšie to je keď sa to týka nás samotných. Ja osobne vnímam, že v našej spoločnosti je to viac vnímané ako slabošské, jednoducho sa to nenosí. Sú ľudia čo si nepriznajú chybu už len z princípu a radšej sa budú hádať a zapierať, ako by sa mali „ponížiť“ pred ostatnými.
Lenže v skutočnosti sa zdá, že človek ktorý si dokáže priznať chybu je ušľachtilý, je väčším prínosom pre krajinu aj pre seba. Keď si ten človek totiž prizná chybu môže zmeniť svoje správanie, aby prinášal ešte lepšie ovocie a ešte viac ovocia dobrého a chutného. Predstavte si, že stretne 10 ľudí čo neradi priznávajú svoju chybu. Môžu byť pritom aj pomerne schopní, ale už keď majú spoločne pracovať na nejakom projekte bude to tam riadne škrípať, samé hádky a zdúvanie. Výsledok bude potom podľa mňa oveľa horší ako keby na tom istom projekte pracovalo 10 ľudí čo si vie priznať chybu aj keď by nemali až také schopnosti a zručnosti ako tých predošlých 10.
To do akej miery sme si ochotní pripustiť chybu je naša povahová vlastnosť, prežitím získaná podvedomá reakcia alebo stav našich myšlienok. To sú všetko nehmotné veličiny. Lenže výrazne ovplyvňujú náš život aj život nášho okolia aj celej našej spoločnosti. Pretože myšlienky sa stávajú slovami a slová skutkami. Takže podľa mňa vnútorné postoje ľudí sú veľmi dôležité vo vzťahu ku kvalite nášho žitia. Tieto už zasahujú do našich každodenných činností, do kvality nášho prostredia a efektivity vykonávaných procesov.
A teraz sa pozrime na dvoch ľudí známych celému Slovensku Matoviča a Sulíka. Sami vidíte čo to robí keď sa stretnú len 2 takéto megaEGÁ, majstri neústupčivosti a nepriznávači svojich chýb. Dvaja ľudia čo sa cez to nevedia preniesť, úzkostlivo sledujú svoje preferencie a veria, že keby ustúpili alebo si priznali chybu stálo by to jedného alebo druhého voličov. Takto ich podľa mňa stratia obidvaja. Jednoducho treba vedieť niekedy aj so cťou prehrať. To čo títo dvaja páni predvádzajú už ale so cťou nemá nič spoločné.
Takže vidíte ľudia taká maličkosť, jedna povahová črta a čo to dokáže narobiť. A teraz si predstavte takýchto neústupčivých ľudí po kope viac. Čo by asi tak dokázali vytvoriť. Začínam chápať Ježišove slová, „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Začína mi to dávať zmysel, pretože som si istí, že kolektív nekonfliktných ľudí dokáže oveľa viac ako konfliktný kolektív tej istej úrovne. A zrejme by bolo požehnaním pre našu krajinu, keby ju začali riadiť odborníci a nie politici.