Ak existuje duša majú ju aj ateisti aj veriaci, hoci ateisti sa tomu všemožne bránia. Ak naopak neexistuje duša nemajú ju ani ateisti ani veriaci. Realita nás prevalcuje bez ohľadu na to čomu veríme a čomu nie. Sme podrobení rovnakým fyzikálnym zákonom a ak existujú ešte aj tie Božie zákony ako napr. čo sejete to zožnete, tak aj im rovnako. Tak prečo by mali účinkovať inak na ateistu a inak na veriaceho alebo na jedného účinkovať a na druhého nie, nemá to logiku.
Klientelizmus, korupciu a rodinkárstvo vymyslel človek, nemyslím si, že ak existuje Boh ovplýva takými vlastnosťami. Preto bude zrejme na osud človeka po pozemskej smrti najviac vplývať to aký život ten konkrétny človek žil, koľko ubližoval a koľko pomáhal, koľko lásky či hnevu rozdával. Mne sa skutočne nezdá, že ak hovoríme o dokonalej Božej spravodlivosti, láske a čistote, že by tento dokonalý Boh niekomu nadŕžal napr. tým čo navštevujú kostoly. Veď trest prišiel aj na Židov a celý Izrael keď zle konali, hoci boli jeho vyvolení, milovaní ľud.
Takže z týchto dôvodov to vnímam tak, že podmienky sú naozaj rovnaké pre každého. Lebo vytvára sa tu taký zvláštny obraz, že veriaci akoby už mali kúpené miestenky v raji a zase ateistov akoby sa to ani netýkalo. Toto sa mi nezdá, že je realita. Podľa mňa po pozemskej smrti zase nastane dej pre každého s rovnakými zákonitosťami. Buď úplná ničota, človek prestane jestvovať ako si to predstavujú ateisti alebo to bude pokračovanie života ako o tom zvestoval Ježiš, či ľudia ktorí prežili klinickú smrť. Potom by mala byť kľúčová váha duše a na základe zákona tiaže, ktorý pozorujeme aj v prírode, budú tie čistejšie, jemnejšie duše prirodzene stúpať nahor a tie viac upnuté na hmotu a zaťažené kadejakými neduhmi by mali zase prirodzene klesať dole.
V tejto súvislosti uvediem podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento mýtnik odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten farizej. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“