Bolo to vtedy keď sa ľudstvo rozhodlo, že Boh neexistuje a tým pádom ani žiadna Božia spravodlivosť. Ľudia za jediného vládcu uznávajú človeka a veria v ľudskú spravodlivosť. Hlavný problém však spočíva v tom, že kto bude súdiť bohatých a mocných? Títo majú známosti, bohatstvo, moc a vplyv a sú voči pozemskej spravodlivosti dosť imúnni.
Ale predsa keď neexistuje a nevládne Boh, tak vládne človek a vládnu tí najsilnejší ľudia. Kto je nad nimi? Vyzerá to, že nikto a môžu si robiť čo chcú, čo je hlavne v ich prospech nie v prospech spoločnosti. Takto si ľudia vytvorili „nádherný“ kolobeh utrpenia. Ľudské duše si v priebehu vekov len vymieňali úlohy: raz mocný zotročoval biedneho, aby sa neskôr z bedára stal mocný a ten robil to isté a zotročoval ostatných medzi nimi aj svojho predošlého zotročovateľa.
Podobne je tomu aj dnes. Obyčajní ľud hromží a mocní sa tešia a užívajú si kým ich železné Božie zákony nedonútia opäť si vymeniť úlohy. Aj Budha niečo o tom hovoril, že by sme sa mali zmeniť a jedine tak sa vymaníme z kolobehu utrpenia. To, že ľudstvo neverí, že Boh existuje, to ešte neznamená, že Boh neexistuje. A tiež keď ľudstvo neverí, že železné Božie zákony držia pokope celé stvorenie a nič sa nedeje mimo nich, to ešte neznamená že tieto zákony neplatia. Lebo aj Ježiš hovoril čo sejete, to (nutne) zožnete. To že sa to neprejaví ihneď, to ešte neznamená že sa to neprejaví neskôr, niekedy až v záhrobí.
Je to len smiešna ľudská domýšľavosť, ktorá ľudí utvrdzuje v tomto blude. Je to akoby mravec chcel vysvetľovať aká je zem. Zatiaľ, čo reálne spoznal len malý kúsok zeme v okolí svojho mraveniska. Takto si mnohí, deň čo deň nakladajú na svoje plecia novú vinu, ktorú raz budú musieť aj s úrokami splatiť, lebo kto seje vietor, zožne búrku. Je to až tragikomédia, že ľudstvu bolo hovorené o posmrtnom živote, o duši a o Bohu. Ale milióny ľudí namiesto toho, aby toto skúmali a hľadali, s obrovskou istotou tvrdia, že nič z toho neexituje. Oni to proste vedia, tak na čo by sa namáhali nad tým uvažovať alebo hľadať odpovede.