Ježiš nehovoril sám zo seba, konal Božiu vôľu. Syn a Otec sú jedno, to často zdôrazňoval. Takže cez Ježiša hovoril a reagoval priamo Boh. Neobstojí preto ani argument mnohých, že Boha nikto ešte nevidel, lebo sa nám zjavil prostredníctvom Ježiša. Hovoril nám, ako máme žiť, aby sme získali večný život. Mnohých Ježiš zaujal a tešili sa z jeho slov a skutkov, ale bolo mnoho aj takých ktorí sa na ňom pohoršovali.
Zarážajúce je, že najviac proti nemu brojila vtedajšia židovská cirkev. Oni vyhlasujúci sa za zástupcov služobníkov Boha na zemi, práve oni fatálne zlyhali. Namiesto toho, aby ho ihneď spoznali, poklonili sa mu a žiadali o rady ako správne žiť čo sa stalo? Farizeji a zákonníci si vo svojej pýche mysleli, že oni sú viac ako syn Boží, že ich výklady sú lepšie a Ježiša sa snažili všemožne nachytať, znemožniť a nakoniec zavraždiť.
Môžeme len dúfať, že dnešná cirkev je iná lepšia. Ale aký zmysel má uctievať cirkevné dogmy a doktríny? Veď farizeji a zákonníci sa tiež odvolávali na Mojžišov zákon a trhali si rúcha od pohoršenia nad Synom Božím, pričom On a Boh boli jedno. Takže sa vlastne pohoršovali nad samotným Bohom a vyvyšovali sa nad Neho. Preto vám ľudia ani dnes neodporúčam spoliehať sa na odpustky cirkví a ich výklady brať ako absolútne neomylné.
Tento svet je temnota – nevedomosť, chaos, vzájomné ubližovanie si. Ale do tejto temnoty prišlo svetlo – slovo Ježišovo, poznanie. Zlé je to, že málokto mu aj vtedy rozumel a málokto chcel aj podľa jeho slova žiť. Je to možno aj preto, že sme si za tisícročia na tú mentálnu špinu a temnotu asi až príliš zvykli. A svetlo nás akoby nepríjemne oslepilo. Ale zamyslime sa, ak nášmu pozemskému telu prospieva čistota a špina škodí, prečo by to malo byť inak s naším duchovným telom. Preto nech každý sám svojím srdcom skúma čo mu škodí a čo prospieva a toho dobrého sa drží.